Pred štyrmi mesiacmi som zachránil môj Pomeranian a celý svoj život sa točil okolo nej. Ja, samozrejme, mám bláznivý pes.
Keď som podal žiadosť o Sammyho, všetci to spochybnili. "Máte 23 rokov a žijete v New Yorku, prečo by ste chceli túto zodpovednosť?" A "Nikdy nebudete môcť cestovať", alebo môj osobný favorit, "Pre psa to jednoducho nie je fér."
No, pripúšťam, že Sammy úplne zmenil môj život - k lepšiemu. Predtým, než som dokonca podpísal dokumenty o prijatí a stretol som Sammy prvýkrát, bol som už trochu blázon. Obsadil som nad každým detailom - robím z domu priateľský pes a kupoval si všetky pochúťky a jedlo, ktoré jej matka poslankyne povedala, že sa jej páčila, zavolala najbližšieho veterinára a robil jej prvú schôdzku.
Po rozhovoroch, domácej kontrole a referenčných recenziách som dostal slovo, že Sammy bude môj, a hneď som začal plakať. V noci predtým, než som sa s ňou stretol, začal som tiež plakať, zatiaľ čo jej napísal otvorený list. A keď som čakal na chodníku na dolnom Manhattane s prepravkou nesúcou môjho nového psa, čakajúc na môj Uber, nemohol som zastaviť slzy. Podnikateľka, ktorá vystúpila na obed, sa zastavila a spýtala sa ma, či som v poriadku. Povedala som jej slzami, že som práve prijal svojho nového najlepšieho priateľa. Povedala mi nejaké dobré slová v odpovedi, ale to bola pravdepodobne prvá inštancia, ktorú som si uvedomil, aké to bolo byť šialeným mámom.
Týždne prešli a Sammy a ja sme sa držali navzájom, ako keby náš život závisel od toho. Pripojili sme sa. Ľudia sa ma pýtali, ako dlho som ju mal a oni boli šokovaní, keď počuli, že to bolo len pár mesiacov. Keď bola vystrašená, skryla sa za nohy alebo skočila do mojej ruky. Neprišiel som nikam bez nej. Zrušil som plány na pobyt na gauči. Bol som úplne a úplne posadnutý touto malou loptou lásky.
Keď ľudia vidia fotografické zábery, ktoré som mal s Sammy na prázdninách alebo príbehy, ktoré im o ňom poviem, pozerajú na mňa, ako keby som úplne stratil svoju myseľ. Rozosmievajú sa a hovoria o ňom, ako keby bola moja dieťa. Nikdy by som nič neporovnával s emocionálnym a neuveriteľným zážitkom pri pôrode a môžem len dúfať, že jedného dňa budem môcť sám zažiť ten zázrak. Ale zatiaľ čo žijem sám a je zodpovedný za inú bytosť, Sammy je v niektorých ohľadoch ako moje dieťa. Teraz ju nemôžem oznámiť na daňových formulároch alebo ju vziať na deň "Vezmite dcéru na prácu", ale je to moja práca, aby som ju každý deň udržiavala zdravá a šťastná a ja som hrdá na túto zodpovednosť.Sammy v mojom živote v skutočnosti nezmenila moju každodennú aktivitu príliš veľa, okrem toho, že som 100% šťastnejší. Pomohla mi s mojou úzkosťou a dáva mi lásku, ktorú potrebujem, aby som to prežil v náročných dňoch. Všetko čo robím, urobím ďalší krok, aby som našiel spôsob, ako mojej šteniatke prísť so mnou. V teplejších mesiacoch pôjdeme do kaviarní a šťastných hodín, ktoré majú vonkajšie posedenie, aby Sammy mohol prísť so mnou a zakričať sa na nohách. O víkendoch sa Sammy skočí do svojho nosiča a chmeľu na metro so mnou, aby si s kamarátmi v parku vyskúšali pikniky. Dostávame vlaky na východ, aby sme šli na turistiku alebo do Long Island, aby sme mohli chodiť po plážach. V auguste prichádzame spolu s prvým letom. Plánujeme výlety okolo hotelov vhodných pre psy a airBnBs. Skoro robím všetko, čo som urobil predtým, len so štvornohým priateľom na mojej strane.Neverím, že každý majiteľ psa musí ísť tak ďaleko ako ja. V skutočnosti úplne priznávam, že ide trochu príliš - niekedy, pokiaľ ide o môjho psa. Chcem povedať, že sme nemuseli mať fotku St Patrick's Day pre Sammyho Instagram. Nepotrebujeme ísť na psík lovu veľkonočných vajíčok v dome priateľky, doplnený o domáce psy. A áno, ja vždy hovorím o svojom psovi a ja ako o "my", pretože to sme to my. Dve púčiky. Partneri v oblasti trestnej činnosti. A tie bláznivé zážitky určite pre nás robia život oveľa zábavnejšie.Priznám sa, že niekedy bláznivý pes mama má svoje nevýhody. Jednou v noci, keď som dala Sammy svoj obľúbený brušný krk, som našla náraz na jej žalúdok. Je len dva roky stará, takže je zbytočné povedať, že som panikou. Okamžite som sa s ňou strávil stretnutie na ďalší deň. Potom, čo sme sedeli v čakárni a cítili sme sa navždy, sme sa nakoniec prihovorili s veterinárom. Položil prsty na náraz a spýtal sa ho: "To je to, o čom to hovoríte?" Pokúsil som sa hlavou strach a vystrčil som sa za najhoršie.
"Áno, to je brušné tlačidlo."
Skoro som sa udusil zo smiechu. Moja vyčerpávajúca starosť po dobu viac ako 24 hodín bola kvôli brušnému tlačidlu (alebo vo fiktívnejších termínoch veterinára, pupočnej hernií). Veterinár ani na mňa neúčtuje a som si istý, že v ten večer povedal príbeh mámy bláznivého psa a psího brucho na stole.
Vo všeobecnosti nie som urážaný, keď ma hovoria ľudia blázon. Milujem svojho psa a ja by som urobil čokoľvek, aby som ju udržal v bezpečí a šťastný. V mojej mysli to nie je blázon, to je len dobrý majiteľ.
A som si istý, že ak sa spýtate na Sammyho, povedala by, že s tým je úplne v poriadku.
30. januára začal ako kalifornská sobota ako každý iný. Približne o 10.00 hod., Moji priatelia Sarah, Jozef a ja sme sa vydali do Runyon Canyonu, pomerne ľahká cesta, pokiaľ ide o pešiu turistiku v Los Angeles, je plná psov a pozorovaní celebrít, vyraziť na vlastné tempo a vychutnať si 80-stupňovú Kalifornii zime. Po
